Sme ovládaní strachom, a preto už nevieme dávať z celého srdca, dokonca už nevieme ani jeden s druhým voľne a bez obáv komunikovať. Sme závislí. Keď sme závislí, nie sme slobodní. Tento typ „lásky“ je už od samotného počiatku odsúdený na zánik.Láska nie je to, na čo sme zvyknutí pozerať sa v televízii, kde „žili šťastne až kým nepomreli,“ kde sa dvaja ľudia stretnú úplnou náhodou, jeden spadne druhému z neba po x neúspešných pokusoch o vzťah alebo iným imaginárnym spôsobom sprostredkovaným filmármi. V našej spoločnosti bolo určené, že takto bude prezentovaná láska. A ľudia tomu uverili. V dobrej viere sa nesnažili filmárov prekuknúť. Väčšina ľudí v hľadaní uvedenej „lásky“, dovolím si tvrdiť, nebola veľmi úspešná, pretože to nie je láska.
Budha nazýval tento typ emócií „blízky nepriateľ lásky,“ s tým, že nenávisť je „vzdialený nepriateľ lásky,“ pochopiteľne. Blízky nepriateľ lásky je naviazanosť. O tom sú spomínané rozprávky, ktoré chcel určite každý človek v určitom momente svojho života zrealizovať. Keď zistíme, že rozprávka nezodpovedá realite, máme niekoľko možností. Niektorí v sebe začnú živiť zlosť. Iní skúšajú znova, tretí, štvrtý krát, až stratia ilúzie a nechcú už mať s takou emóciou nič spoločné, pretože sa iba sklamú. Uzatvoria sa do seba, no napriek tomu v nich prežíva nádej o princovi/princeznej na bielom koni, ktorý/á bude iba ich. „Veď mám za sebou už viac vzťahov, možno sa mi to nabudúce podarí, poučil/a som sa… .“ Nonsens. Problém je v myslení, v pohľade na celú vec.
Budha dosiahol osvietenosť, keď mal 35. Nemusel už robiť nič, no napriek tomu vzdelával iných, každý jeden deň svojho života. Prečo? Lebo mal v sebe toľko lásky a empatie pre utrpenie, ktoré zažíva každý, že sa chcel podeliť o svoje vedomosti, ktoré by zmiernili a eliminovali všetko utrpenie. Základom bola nepodmienená láska.
Keď sa pozrieme na typ emócií, o ktorom sme už hovorili, a ktorý sa spája s naviazanosťou, zistíme, že nás obmedzuje, pretože sa viaže iba na dvoch – troch ľudí, to je jej celý rozsah . Na svete je takmer 7 miliárd ľudí. Celý problém spočíva v naviazanosti, musím toho druhého mať, obávam sa, že ho/ju stratím. Tento strach zatemní našu lásku, a tá už nie je čistá, pretože sme vytvorili väzbu.
Sme ovládaní strachom, a preto už nevieme dávať z celého srdca, dokonca už nevieme ani jeden s druhým voľne a bez obáv komunikovať. Sme závislí. Keď sme závislí, nie sme slobodní. Tento typ „lásky“ je už od samotného počiatku odsúdený na zánik.
Láska je niečo úplne iné. Je to vlastnosť srdca. Inteligenciu nemáme iba keď potrebujeme vyriešiť matematický príklad alebo logickú hádanku. Myseľ zostáva inteligentná stále. To isté platí o láske. Vlastnosť srdca, resp. schopnosť milovať s nami zostáva vždy, bez ohľadu na to, či práve pri nás niekto stojí alebo nie. Túto vlastnosť ľudského srdca musíme šľachtiť, kultivovať.
V tejto spoločnosti je inteligencia kultivovaná už od malička prostredníctvom rôznych inštitúcií od škôlky až po vysoké školy. Sústredenosť je vždy zameraná na inteligenciu. Je vysoko cenená, zväčša dobre zaplatená. Veľmi málo inštitúcií na svete vyučuje lásku, ako vlastnosť srdca, ako schopnosť milovať. Musíme sa to naučiť sami. Keď vidíme, že materiálny svet vecí, ktorými sme sa vždy zaoberali, nás nedokáže naplniť, je viac než potrebné upriamiť svoj pohľad iným smerom.
Každý z nás má túto vlastnosť srdca v sebe, no niektorí vedome učinili rozhodnutie viac nemilovať z rôznych dôvodov, bolo im ublížené, boli zradení atď. Rozhodnutie učinené mysľou, ktoré spôsobí, že už sme nažive iba spolovice. Prečo to robíme? Znova si sami spôsobujeme závislosť na dobrej vôli a láske iných. Spoliehať sa môžeme iba na našu vlastnú dobrotu a našu vlastnú schopnosť odovzdávať lásku. Máme čo robiť sami so sebou, nie aby sme sa ešte zaoberali tým, čo robia ostatní. Konštantne, prostredníctvom našich reakcií, akceptujeme myšlienky a činy iných. Načo? Nie je to potrebné, predsa máme čo robiť sami so sebou. Tým, že neustále akceptujeme reči a činy iných, zostáva nám málo miesta na nahliadnutie do seba samých. Sme príliš zaneprázdnení tým, čo robia alebo hovoria ostatní, čo je ale úplne irelevantné. Môžu nám spôsobiť iba to, čo im dovolíme, aby nám urobili. Ak to nedovolíme, čo také nám môžu urobiť? Keď sa na nás niekto hnevá a my sme kvôli tomu znepokojení, dovolili sme danej osobe, aby vstúpila do našej bytosti. Ak si uvedomíme, že hnev patrí druhej osobe, všetko, čo potrebujeme, je súcit pre danú osobu. To je všetko, čo je nevyhnutné.