Konvencia, ktorou sme oklamaní viac než čímkoľvek iným, je čas.  Pre všetkých ľudí je čas záležitosť výnimočnej dôležitosti, a pravdepodobne ide o jednu zo základných vecí, skrze ktorej sme rozdielni od zvierat.  Raz bol človek označený za zviera, ktoré je naviazané na čas.  To znamená bytosť, ktorá je viditeľne vedomá faktu, že jeho život sa pohybuje ako keby po osi, od minulosti, cez prítomnosť, do budúcnosti.  Zvieratá žijú z jedného momentu na druhý.  Nezdá sa, že by mali výbornú pamäť.  Vzhľadom na to, že človek dobrú pamäť má, dokáže v nej nosiť minulosť a pretransformovať ju na vízie o budúcnosti založené na tom, čo sa stalo v minulosti.  A aj keď čas dáva človeku tie najvýnimočnejšie schopnosti ako plánovať život, pripraviť sa na budúce eventuality, zároveň za to človek platí veľmi vysokú cenu, a obzvlášť ak berie túto schopnosť príliš vážne, inými slovami, keď si neuvedomí, že skutočná realita v ktorej žije, je súčasný moment, teraz. 

Väčšinu nášho času a emocionálnej energie investujeme do života v čase, ktorý nie je teraz.  Žijeme inde, a to nie je konkrétne reálne.  Až do takej miery, že aj keď sme vcelku šťastní a v pohodlí v našich súčasných podmienkach, ak neexistuje garancia alebo sľub, že nás čaká dobrý deň zajtra a zajtra a zajtra, zrazu sme nešťastní, dokonca aj uprostred potešenia a hojnosti.  A tak v sebe vybudujeme chronickú časo-úzkosť.  Viac a viac si chceme byť istí, kvôli našej citlivosti na plynutie času, že naša budúcnosť je zaistená, a z tohto dôvodu sa budúcnosť stáva pre väčšinu ľudských bytostí dôležitejšia ako prítomnosť.  A v tomto zmysle sme sa chytili na háčik. Prepadli sme ilúzii o budúcnosti.  Má veľmi malý význam, aby sme vedeli plánovať a ovládať budúcnosť, pretože sme o to menej schopní žiť v prítomnosti.

Nedokážeme žiť, kým sa nenaučíme žiť úplne tu a teraz.