Keď chceme naozaj zistiť, čo je to láska, musíme pripustiť, že láska nezávisí na tom, či je druhá osoba ľúbezná.  Ak chceme nájsť niekoho, kto je ľúbezný stopercentne celou svojou existenciou, musíme pohľadať osvietenú osobu a vzhľadom na to, že my sami nie sme osvietení, takú osobu by sme nerozpoznali.  Sme schopní rozpoznať iba to, čo vieme o sebe.  To je všetko.  Keď do miestnosti vojde niekto naozaj nahnevaný, hneď to vieme vycítiť, pretože my sami sme už boli veľmi nahnevaní.  Keď do miestnosti vojde niekto osvietený, no nepovie ani slovo, nemali by sme páru o jeho stave.  Nemal by pripnutý odznak, a ani by nesvetielkoval.  Ako by sme to zistili?  A preto totálne ľúbezná osoba nie je v našich sférach.  Takže hľadať niekoho takého by bola strata času, a tiež hľadali by sme mimo seba.

Hľadať niekoho, kto by bol rád milovaný nami, je smiešne, pretože láska je emócia, ktorá spája ľudí navzájom, bez výnimiek.  Zväčša hľadáme niekoho, kto by miloval nás, avšak aj to je absurdné, pretože láska daného človeka patrí jemu/jej.  Jediný dôvod, prečo hľadáme niekoho, kto by miloval nás je, že taký vzťah dokazuje, že práve my sme ľúbezní a milovania hodní.  Je to tá najlepšia podpora vlastného ega, akú človek môže dostať, aj keď na spirituálnej ceste totálne nepoužiteľná a kontraproduktívna.  Znova sme závislí na láske inej osoby, a keď nás daná osoba už nemiluje, vznikne tragédia.

Keď vieme, že vzťahy takto (ne)fungujú, prečo nezmeniť vlastné vnímanie?  Na svete existuje niekoľko osôb, ktoré to dokážu bez pomoci, no je ich veľmi málo.  Väčšina z nás potrebuje, aby nám niekto ukázal cestu, a v dnešnom svete plnom dezinformácií je to len prirodzené.

Keď prestaneme hľadať niekoho, kto by nás miloval, môžeme to otočiť a pre zmenu hľadať niekoho, komu by sme preukázali lásku.  Ľudí, ktorí majú zúfalí nedostatok lásky je všade plno.  Každý deň stretávame množstvo ľudí, nie je príliš náročný mať tak trochu priateľský pocit voči ľuďom, ktorí sú pre nás aspoň spolovice prijateľní.  Ale to celkom nestačí, keď chceme kultivovať lásku ako vlastnosť srdca, ktorá v nás vytvorí niečo ako bezpečnostnú zónu.  Strach je bežná ľudská emócia.  Vieme ho zmierniť tak, že v sebe nájdeme istotu, že budeme schopní milovať aj keby neviem čo.  To je základ pre bezpečnostnú zónu, o ktorej bola reč.  V nej strach tak zoslabne, že naša celá existenčná bytosť sa zmení.  Každá osoba, ktorú stretneme, predstavuje výzvu.  Výzvu na milosrdenstvo, srdečnosť.  Nepríjemné osoby predstavujú najväčšiu výzvu.  Keď chceme kultivovať  túto vlastnosť srdca, ide o ideálnu príležitosť a príležitosť príde a odíde tak rýchlo ako mračná v slnečný deň.

Aby bolo jasné, nie vždy je to pre nás ľahko možné.  Vždy je to možné iba pre osvietených jedincov, čo je vlastne synonymum pre svätcov.  To je viac či menej vzdialené našej každodennej realite.  No môžeme sa pokúsiť.  Ľudia, ktorí sú problematickí, ktorí nám prekážajú, ktorí sú proti nám.  To sú ľudia voči ktorým by sme sa mali pokúsiť otvoriť srdce, a napriek všetkým ťažkostiam preukázať svoju lásku.  Isto prídu momenty, kedy budeme presvedčení, že to nedokážeme.  Vtedy je negatívny aj náš postoj.  Môžeme to vzdať pri tej ktorej osobe, no nie s tým, že tú osobu začneme obviňovať.  Namiesto toho si môžeme povedať, „ešte nie som dostatočne vyvinutý, nezvládnem to, musím skúsiť inak.“  Musíme skúšať dlhý čas.  Nie je dané, že sa nám to podarí pri každej osobe, no musíme skúsiť.  S ľuďmi, ktorí sú nám blízki, je to často ešte ťažšie, pretože ich už dobre poznáme a sú v našom okolí tak často, že nám to prekáža, a keď hľadáme obetných baránkov, tí najbližší sú vždy najvhodnejší.  A to život nerobí práve jednoduchším.

Ďalší spôsob, ako to zvládnuť, je uvedomiť si, že na druhých nám vadia iba tie chyby, ktoré sú nám vlastné.  Naše okolie je ako naše zrkadlo.  Nevedeli by sme, že druhá osoba je taká a taká, keby sme to my sami veľmi dobre nepoznali.  Je možné, že sme na niektorých zo svojich chýb pracovali tak dlho, až sa nám podarilo zbaviť sa ich, a preto, keď tie chyby vidíme u druhých, už nám viac neprekážajú, pretože sme sa ich zbavili.  Všetko, čo potrebujeme je súcit a uvedomenie si, že tá druhá osoba na svojich chybách ešte stále pracuje (alebo nepracuje), no keď nám vadia, môžeme si byť istí, že ich ešte stále máme.    

Je veľmi nápomocné vidieť zlé vlastnosti iných (nie na ne poukazovať).  Tak sa aspoň môžeme sami skontrolovať, „robím to aj ja?“, „správam sa rovnako?“  Mali by sme sa pokúsiť nájsť chyby v nás samých.  Nemá význam kvôli našim chybám obviňovať, či už seba, alebo ostatných.  Ku všetkej negativite, ktorá je v nás, nepotrebujeme ešte pridávať negativitu obvinenia.  To už máme dvakrát negatív.  Je potrebné sa zlého zbaviť, a preto namiesto obviňovania zlú vlastnosť pozorujeme, prijímeme a snažíme sa zmeniť sa.

 
Čím viac sme vnútorne spokojní sami so sebou, tým ľahšie je preukázať lásku ostatným.  Láska musí vychádzať z nášho srdca.  A preto, keď nemáme lásku voči sebe, nemáme pochopenie pre vlastné ťažkosti, ako môžeme byť srdeční voči ostatným?  Vždy si myslíme, že sme, ale je to láska, ktorá si niečo vyžaduje na oplátku, ako napríklad správny prístup ostatných, to správne správanie, vzniká určitý nárok z našej strany.  Keď milujeme tak, že si niečo nárokujeme, naša láska nemôže byť čistá.  Veľmi často vo vzťahu dvoch ľudí sa jeden domáha zistenia, či ho ten druhý miluje rovnako ako ona jeho.  Inými slovami dávame lásku na váhy a pozorujeme, či sú v rovnováhe.  Ak nie, trochu uberieme, aby boli opäť v rovnováhe.